Maroko vytvorené rukami
O dedičstve, ktoré sa neukrýva iba v minulosti, ale je stále prítomné
Andrea Flimelová | prezidentka Slovensko-marockej obchodnej komory
Pred niektorými dverami sa zastavíte ešte skôr, než ich otvoríte. Za vysokým múrom mediny nevidíte, čo vás čaká. Potom sa dvere pohnú a vstúpite do nádvoria. Ruch ulice zostane za vami. Voda vo fontáne, svetlo na stenách a ticho domu zrazu vytvoria úplne iný rytmus.
Máte pocit, že ste vstúpili do iného sveta. Až po chvíli začnete vnímať, z čoho je tento svet vytvorený. Pod nohami je koberec. Na stenách zellige. Nad hlavou lampa, ktorá kreslí svetlom nové obrazce. Krása vás privítala ako prvá. Za ňou sú však ľudia.
Práve tam sa pre mňa začína skutočné poznávanie Maroka: v otázke, kto tieto veci vytvoril, čo sa musel naučiť a komu svoju znalosť odovzdá. Marocké dedičstvo nie je len to, čo obdivujeme v historických palácoch alebo si odnášame domov. Je to živý vzťah medzi človekom, materiálom a miestom.
Koberec: niečo, pri čom sa oplatí zostať dlhšie
Pri koberci vás môže najprv zastaviť farba. Potom sa dotknete jeho povrchu a zistíte, že v ňom je čas. Každý rad vznikal postupne. Niekto vyberal vlákno, skúšal napätie, vracal sa k vzoru a rozhodol, kedy je hotový. Z fotografie vidíme výsledok; pri človeku, ktorý ho vytvoril, začíname rozumieť práci.
Marocký národný úrad cestovného ruchu pripomína, že podoby kobercov sa líšia podľa regiónov a že ich tradične vyrábajú prevažne ženy, aj technikami spätými s amazighskou kultúrou. Preto by sme nemali hovoriť o jednom „marockom vzore“, akoby celá krajina mala jediný príbeh. Každý koberec má svoj pôvod, spôsob výroby a ľudí, ktorých mená sa na jeho štítok často nedostanú.
Keď sa spýtame iba na cenu, dozvieme sa málo. Keď sa spýtame na miesto a na ruky, ktoré koberec utkali, rozhovor sa zmení.
Zellige: krása, ktorá sa skladá po kúskoch
Na nádvorí sa svetlo počas dňa pohybuje po mozaike. Ráno vidíte jeden odtieň, popoludní iný. Z diaľky pôsobí zellige ako dokonale súvislý vzor. Zblízka sa ukážu jednotlivé glazované keramické dieliky, ktoré museli nájsť svoje presné miesto.
Táto krása vás môže očariť za okamih. Zručnosť, ktorá ju vytvára, však nevzniká za okamih. UNESCO pri opise mediny vo Feze hovorí o stavebných a dekoratívnych technikách, v ktorých sa miestne znalosti prelínajú s andalúzskymi, orientálnymi a africkými vplyvmi. Pripomína tiež, že pre zachovanie historického mesta je zásadné prežitie tradičného stavebného a dekoratívneho know-how.
Ak sa pozeráme iba na stenu, vidíme vzor. Ak sa pozeráme na remeselníka, vidíme znalosť, bez ktorej by vzor nemohol pokračovať.
Lampy: keď sa svetlo stane súčasťou domu
Večer sa miestnosť opäť zmení. Svetlo prechádza cez lampu, kreslí na stenách tiene a vytvára pocit, ktorý si z domu možno zapamätáte dlhšie než jeho rozmery. Lampa tu nie je iba predmet. Spoluvytvára prostredie.
Marocký úrad cestovného ruchu uvádza lampy a svietniky medzi výrobkami tradičnej práce s kovom v mestách ako Marrákeš, Fez či Safi. Keď niektorý výrobok vezmete do rúk, začnete si všímať jeho tvar, spojenia a povrch. A prirodzene vás zaujíma dielňa, v ktorej vznikol. Práve tak sa z obdivu k predmetu môže stať pozornosť k človeku.
Šperky: dedičstvo blízko tela
Šperk sa nenachádza na stene ani na podlahe. Človek ho nosí pri sebe. Môže byť darom, ozdobou, súčasťou slávnosti alebo spôsobom, ako vyjadriť príslušnosť. O jeho význame rozhoduje aj človek a príležitosť, pri ktorej sa nosí; nemožno ho vyčítať z tvaru bez poznania kontextu.
Marocký úrad cestovného ruchu opisuje amazighské šperky aj výrobu strieborných šperkov v Tiznite, Taroudante, Essaouire a ďalších mestách. UNESCO eviduje umenie rytia do zlata, striebra a medi ako nehmotné kultúrne dedičstvo, na ktorého zápise sa Maroko podieľa spolu s ďalšími krajinami. Uznanie patrí zručnosti a jej odovzdávaniu; neznamená, že každý šperk alebo každá lampa má samostatný zápis UNESCO.
Za krásou šperku je rozhodnutie, čo v materiáli zachovať a čo z neho vytvoriť. A za týmto rozhodnutím sú často roky učenia.
Hammam: dedičstvo, ktoré sa nedá odniesť
Koberec si môžete kúpiť. Lampu môžete zavesiť doma. Z hammamu si odnesiete niečo iné: spomienku na teplo, vodu, očistu a čas, ktorý zrazu nemusíte merať. Je ľahké vnímať ho iba ako príjemný zážitok počas cesty. Tradičný verejný hammam však patrí aj ku každodennému životu ľudí, ktorí sa doň vracajú.
Výskumný projekt Eco-Hammam opisuje historické hammamy ako živé spoločenské dedičstvo, miesto hygieny, wellbeing a stretávania generácií. Upozorňuje aj na to, že niektoré pôvodné hammamy pod tlakom turizmu ustupujú spa prevádzkam. Táto otázka si zaslúži pozornosť: aby sme rituál ocenili, potrebujeme rozumieť aj jeho miestu v živote komunity.
Hammam nám pripomína, že dedičstvo nie je iba v tom, čo Maroko vytvorilo. Je aj v tom, ako žije.
Čo z toho vyplýva pre partnerstvo?
Keď hovoríme o spolupráci s Marokom, prirodzene hovoríme o trhu, kvalite, dizajne a príležitostiach. Remeslo nám dáva dôvod ísť o krok hlbšie. Pýtať sa, odkiaľ výrobok pochádza, kto vlastní znalosť, kto vykonal prácu a kto bude mať úžitok z nového projektu.
To neznamená uzavrieť tradíciu do minulosti. Marockí tvorcovia a remeselníci pracujú aj pre súčasné domy, architektúru a dizajn. Pre slovenské firmy v týchto oblastiach, v hospitality či tvorivých odvetviach môže vzniknúť zaujímavá spolupráca. Jej kvalita sa však nezačína tým, že si vyberieme krásny vzor. Začína sa rozhovorom s ľuďmi, ktorí vedia, ako a prečo vznikol.
Slovensko-marocká obchodná komora prepája krajiny tým, že vytvára priestor aj pre takéto porozumenie. Keď vstúpime cez dvere do marockého domu, krajina nás najprv nechá pocítiť svoju krásu. Ak v nej zostaneme o chvíľu dlhšie, uvidíme ruky a znalosti, ktoré ju vytvárajú.
A vtedy sa návšteva môže zmeniť na rozhovor. Rozhovor na rešpekt. A rešpekt na partnerstvo.
Zdroje: Marocký národný úrad cestovného ruchu – tradičné remeslá; UNESCO – medina vo Feze; UNESCO – rytie do kovov; výskumný projekt Eco-Hammam.